Dnes ráno mi volala mamina, že ten obesený bol Robo.
Robo, ktorý istú dobu robil u môjho ocina, istú dobu skoro dva roky. Potom išiel do Talianska. Ten Robo, ktorý mi dával dlažbu do chodby, ten Robo, ktorý mi vysekal dlažbu, keď pukla prerábaním dverí, ten Robo, ktorý mi dával nové obkladačky okolo okien, ten Robo, ktorý mi to nedošpároval, ten Robo, ktorý sedel u mňa na káve, ten Robo...
Už to nebol chalan, je to Robo.
Robo stále telefonoval, ak sa nesmial, tak telefonoval frajerke. Smiali sme sa mu, aj ja, aj jeho kolegovia. Mali z toho všetci srandu, niekedy vraveli, že je to choré, ale.... veď to bol Robo. Robo telefonoval a robil popri, špároval, rezal obkladačky, meral, házal omietky.... Aj vtedy, keď bol raz po robote u mňa dorábať, opravovať telefonoval. Smiala som sa mu. Povedala som mu, že to je choré. Keď jej povedal, že za hodinu je hotový a pôjde domov (a to spolu nebývali a boli každý v inom meste), za tú hodinu mu zavolala a pýtala sa, kontrolovala ho. Vravel mi, že keby tak vedela, ako vyzerám, že pije so mnou kávu a rozpráva sa, bol by cirkus.
Dnes to už nie je senzácia, dnes to už nie je mladík pod našimi oknami, je to Robo.
Robo bol zlatý aj keď svojský, ale zlatý. Pomohol, bol čestný, milý. Smial sa, rozprával mi ako sa zmenil, že voľakedy pil a ubližoval aj ľuďom, ale teraz sa cíti dobre. Ale viete to bolo pred rokom....
Robo bol fajn.
Robo bol šikovný.
Robo si bral život a ja som o tri poschodia vyššie, cez cestu spala. Mala som otvorené okno dokorán. Robo musel byť zúfalý.... a ja som spala, sladko spala.
Vídavala som ho chodiť ulicou s igelitkou v ruke, vždy mal igelitku. Vídavala, ale nezakričala som na neho. Pýcha.... alebo..... ja neviem. Proste mala som sa ho spýtať ako žije, kde je. Bola som zahľadená do svojho života, svojich problémov. Prečo?
Zajtra má pohreb a tak mu chcem zakričať, že sa na neho hnevám, že sa hnevám, ako mohol? Prečo? Pre frajerku? Veď ja mám syna, dieťa s mužom, ktorý svojho syna a ani jeho rodina „nepozná“, máš – staraj sa. A som tu, nehádžem povraz aj, keď je niekedy blbo.
Ako mohol Robo vedieť, že ho mám rada? Povedala som mu to niekedy? Áno vravela som mu, že tá baba asi nestojí za to, že si nájde inú, že je čas, že má na viac, ale.... to bolo pred rokom.
Nechcem počúvať slová, SMUTNÉ, TAKÝ JE ŽIVOT, jednoducho nechcem. Čo cíti jeho mama? Čo cíti tá baba? Čo cítim ja? Prečo cítime vinu? Toto si Robo chcel? Vidím tvoj úsmev, vidím tvoj múdry „stavebný“ pohľad na vec, spomínam si ako si s mojím synom počítal krížiky na obklad, ako si mu dal lepidlo a rozbil odpad obkladačiek na kúsky a on obliepal vedro.
Robo, dokelu prečo? Prečo cítim pocit viny? Prečo? Asi preto, že som ťa mala rada, asi preto, že som na teba nekričala a nepýtala sa ťa ako sa máš. Asi preto, že si ostal sám.... so svojimi myšlienkami.....
Smrť beriem ako niečo prirodzené, keď umrie starý človek, ale toto prirodzené nie je. Nepýtajme sa prečo to spravil, ale prečo sme my okolo neurobili nič, prečo sme ho nevideli, nekričali na neho a konkrétne ja.
Robo, aby si vedel ja sa budem držať a takáto kravina ma nenapadne ani keď bude fakt fakt veľmi zle.
